Z obcí, ktoré v minulosti patrili Bytčianskemu panstvu, boli k mestu Bytča neskoršie pripojené kedysi samostatné obce a osady Malá Bytča, Pšurnovice a Hlboké. Spolu s Beňovom, Mikšovou, Hliníkom a Hrabovým ( boli to zemianske kuriálne obce, ktoré nepatrili panstvu ) s historickou Bytčou vytvorili jeden sídliskový celok. Prevažná časť obyvateľstva Malej Bytče sa v druhej polovici 18. storočia zaoberala poľnohospodárstvom. Chotár obce sa z dvoch tretín rozkladal v rovine. Všetky oráčiny sa každoročne obsievali a podobne ako v Bytči, úhor neostával, na rozdiel od väčšiny obcí na severozápadnom Slovensku. Pestovalo sa žito, raž, jačmeň, ovos, ale aj pohánka. Rozšírené bolo aj pestovanie strukovín. Úrodná pôda bola podľa archívnych prameňov aj v tretej čiastke chotára, hoci sa rozkladal po vŕškoch. Lúky sa kosili dvakrát ročne, ale seno bolo málo kvalitné a vhodné iba pre kone. Obyvatelia preto chovali pomerne málo záprahového a dojného dobytka. V záhradách pri domoch sa dorábala zelenina a kapusta, ale aj ovocie a pomerne veľa chmeľu, ako to jasne vyplýva z dokumentov. Niektorí obyvatelia v záhradách aj kosili a veľkú pozornosť venovali pestovaniu konopí. Niekoľko obyvateľov sa zaoberalo remeselnou výrobou. Rozvinuté bolo najmä debnárstvo. Debnárski majstri svoje výrobky speňažovali tiež na vzdialenejších trhoch, najmä v blízkosti Váhu, ktorý slúžil ako prirodzená dopravná a obchodná tepna. Niektorí si privyrábali rybárstvom, najímali sa za pltníkov a zaoberali sa drobným obchodom. Privyrábali si rezaním prútov v Sihodi, ktoré predávali v snopoch. Poľnohospodárstvo a drobná remeselná výroba však nikdy nestačila na obživu všetkých obyvateľov. Preto obyvatelia odchádzali najmä na oračku a vozenie hnoja do susednej Bytče, aby si v námedznom pomere zarobili peniaze. Obec mala mlyn na Váhu, od ktorého platila zemepánovi v polovici 18. storočia 5 zlatých ročne. Do vydania tereziánskeho urbára obyvatelia Malej Bytče robotovali podľa potreby zemepána buď so záprahom alebo ručne. Počet robotných dní nemali nikdy presne stanovený. Cirkevný desiatok vyplácali v hotovsti. Deviatok zemepánovi neodvádzali, iba poplatok od oviec a včiel po 10 denárov. Obyvatelia Malej Bytče patrili k večným poddaným bez práva volného odchodu. Pred zavedením tereziánskeho urbára tu roku 1770 žilo 45 sedliakov, ktorí sedeli na šiestich usadlostiach. Zo zachovaného archívneho materialu vyplýva ,že pôda v obci bola značne rozdrobená a bolo tu veľa osminových až šesnástinových usadlostí. Sedliaci spolu užívali necelých 50 bratislavských meríc intravilánu a okolo 505 meríc oráčin a mizivé množstvo lúk. Obec spoločne obhospodarovala 9 meríc oráčin a lúky na poldruha voza sena. Želiari, ktorí v Malej Bytči, patrili tiež k nevolníkom, v spomínanom roku boli iba traja. Tereziánsky urbár bol v Malej Bytči uvedený do života 4. júna roku 1772. V obci bolo teraz vyše 10 sedliackych usadlostí, na ktorých hospodárilo 43 sedliakov. Spolu užívali okolo 40 meríc intravilánu a iba 244 meríc oráčin a lúky len na dva a štvrť voza. Spolu robotovali 602 dní so záprahom ročne, deviatok a činžu odvádzali v hotovosti ( spolu 86 zlatých ). Medzi ich povinnosti patrilo i zásobovanie zemepána palivovým drevom, dávali topené maslo, kapúnov, kurence a vajcia. V Malej Bytči boli sedliacke usadlosti v rozsahu od jednej do štyroch osmín. Na ilustráciu, osminkár robotoval so záprahom 7 dní ročne. Po vydaní urbára tu žilo 5 želiarov s domom, ktorí robotovali po 16 dní ručne do roka. Z dokumentov vidno, že po zavedení urbára sa rozsah pôdy v rukách poddaných z Malej Bytče oproti predurbárskemu stavu podstatne zmenšil, kým počet usadlostí vzrástol takmer dvojnásobne, čím si zemepán zabezpečil feudálnu rentu.Prínos urbára možno vidieť v presnejšom určení a výške poddanských povinností k rozsahu usadlosti, keďže obyvatelia v predchádzajúcom období počet robotných dní nemali presne stanovený, čo umožnovalo zemepánovi široké možnosti vykorisťovania.